Kúsok histórie
Jedna z prvých vecí, ktoré si pamätám z detstva je, ako stojím pri postieľke svojej mladšej sestry a čakám, či nechá vo fľaške trochu sunáru. Veľmi mi chutil, možno aj preto, lebo môj milovaný cumlík už nebol v dosahu, ale asi aj preto, že bol taký sladký. Potom sa mi marí čosi, ako mama hovorila, že by už mala sedieť, a nesedí, aj ako sa pomaly a ťažko dvíhala na nožičky. Dokonca mi niekde v pamäti zostal aj dojem, že hovorili niečo o oneskorenom vývine. Neviem presne, kedy do nášho života vstúpila jej skutočná diagnóza, ale viem, že to nebolo hneď.
Detská lekárka sa totiž "bála" povedať matke troch detí, že to štvrté nie je v poriadku. Vedela aj diagnózu, hoci na jej tváričke nebola až tak viditeľná, ako to niekedy býva (možno preto je to nepovedali ani v pôrodnici) . Naberala odvahu asi rok a pol. Medzitým zmeškala niektoré citlivé obdobia, keď jej mohla podávať napríklad lieky na podporu mozgovej činnosti a nejaké vitamíny navyše. Nakoniec sa odhodlala a do našej rodiny pribudol nový pojem: Downov syndróm.
Zdroj: www.rojko.sk
SOUVISEJÍCÍ TISKOVÉ ZPRÁVY A ČLÁNKY
Zveřejněno 07.07.2009 v 10:42 hodin