Prvé roky života môjho brata plynuli zdanlivo bez problémov. Hrával sa s autíčkami a s akčnými hrdinami, tak ako ostatná chlapci. Ale potom prišiel deň, kedy sa náš život náhle zmenil. Prestal sa vyvíjať, rozprávať a prišli starosti, ktoré odvtedy trápia hlavne mojich rodičov.

Potom sme sa dozvedeli diagnózu: Môj brat je autista.

Rodičia sa radili s mnohými lekármi, ale príčinu tohto duševného ochorenia dnešná medicína nedokáže úplne vysvetliť. Život s postihnutým bratom nie je vôbec ľahký. Musí byť stále pod dohľadom a potrebuje špeciálnu starostlivosť. Na jeden deň si spomínam úplne presne, akoby to bolo iba včera. Boli sme sa s Ozanom sánkovať. Kvôli mojej nepozornosti mi ušiel a vybehol na cestu. Nemohla som vtedy uveriť vlastným očiam a stuhla som hrôzou, vbehol totiž pod auto. Našťastie skončil iba s odreninami, ale ten šok, ktorý sme vtedy zažili asi ani jeden z nás ešte nespracoval. Ozan je problémovým dieťaťom pre celú rodinu. Niekoľkokrát sa nám stalo, že utiekol z domu. Museli sme zburcovať príbuzných, políciu a dokonca aj vrtuľník. Vždy, keď nás už opúšťa nádej, že ho nájdeme živého a zdravého, zistíme, že ho našli a že je v poriadku. Je to pre nás veľká úľava!

Dnes má môj brat 12 rokov a navštevuje siedmy ročník školy pre postihnuté deti. Tam pracuje okrem iného na zlepšení svojho oneskoreného rečového vývoja. Zatiaľ Ozan ovláda iba základy turečtiny a rozumie aj jednoduchej nemčine, hoci len s veľkou námahou. Pri písaní diktátov zvláda už napísať kratšie a jemu známe slovíčka. Počítať nevie, ale naučil sa rátať do 40. Ako veľa autistických detí, aj Ozan má jednu výnimočnú schopnosť. Pamätá si názvy všetkých ulíc a miest. Keď nás otec vezie autom a nepamätá si cestu, stačí, aby sa spýtal Ozana - on je naším navigačným systémom. S inými deťmi sa nehrá rád, resp. nedokáže hrať. Celkovo s ľuďmi vychádza ťažko. Radšej sa hrá počítačové hry alebo si len tak rozmýšľa.

V bežnom živote býva niekedy naozaj živý. Keď sa chce potom hrať so mnou alebo s mamkou, hráme vankúšovú vojnu, alebo sa len tak šteklíme. Niekedy, keď cíti, že je to preňho už príliš namáhavé, býva agresívny. V poslednom čase na pri tom zameral na naše uši. Keď sa mu do nich podarí nahlas zaštebotať tak, že nás to až zabolí, je rád, lebo zjavne dosiahol to, čo chcel. Naše správanie ho pritom baví, lebo nedokáže pochopiť naše pocity. Ale väčšinu času je na ňom vidieť, že žije v neustálom strachu. Vysávač, televízor a mikrovlnka sú jeho hlavnými nepriateľmi, a vždy, keď niektorý z týchto prístrojov pustíme, spanikári.

Myslím, že nás všetkých drží svojím spôsobom v hrsti. Keď niečo neurobíme tak, ako to chce, je agresívny. Doma sa všetci riadia viac menej podľa jeho vôle. Pre rodinu je to neustála záťaž. Aj ja ako jeho sestra jeho postihnutím veľmi trpím. Naši mi stále vysvetľujú, že to musím akceptovať, lebo je postihnutý. O autizme viem svoje a celkom ho chápem, ale aj napriek tomu, že sa snažím najlepšie ako viem, mali by pochopiť, že aj ja mám svoje hranice. Dusí ma to, ale nedávam to veľmi najavo, lebo chcem, aby na mňa moji rodičia mohli byť hrdí. Často krát si prajem, aby som mohla žiť normálny život. Rada by som sa so svojím bratom normálne porozprávala, alebo s ním niečo spoločne podnikla. Keď myslím na to, že kým ja sa môžem zabávať s priateľmi, on musí sedieť vo svojej izbe, tisnú sa mi do očí slzy. Ale to, že je uväznený vo svojom vlastnom svete, je preňho prirodzené.

Má už za sebou veľa terapií, ale veľké zlepšenie nevidím. Naopak, v poslednom čase sa jeho správanie ešte zhoršilo. Zhoršujú sa jeho panické stavy a stáva sa čoraz agresívnejším. Dúfam, že sa naša rodina nikdy nerozpadne, a že to nevzdáme! Možno sa nám podarí zariadiť mu budúcnosť tak, aby raz mohol viesť o niečo samostatnejší život. Bude to dlhá a ťažká cesta, ale ako mi raz niekto povedal: "Ozan je Boží dar, presne tak ako všetky ostatné deti."

[Editace článku: Jitka Punnerová] Přehled návštěvnosti